Pišta Vandal – Rozprávky milujem od detstva (rozhovor s hlasom ČAD a VANDALI)

Mgr. Štefan Chrappa, PhD. je človek mnohých tvárí. Okrem pôsobenia v dvoch v na Slovensku asi najúspešnejších tvrdorockových kapelách ČAD a VANDALI sa venuje aj iným zaujímavým činnostiam. Že sa je s takýmto človekom naozaj o čom sa rozprávať, je vidno aj na rozsahu i obsahu tohto rozhovoru.

Fanúšikov ČADU a VANDALOV možno nájsť medzi vyznávačmi rôznych štýlov, od rocku, cez punk a death metal až po grind a crust. Ako si vysvetľuješ túto anomáliu?

Ty draku, to je dobrý postreh. Nejako veľmi si to vysvetliť nevieme. Často nad tým rozmýšľame. Snažíme sa našu muziku robiť úprimne. Nekalkulovať, neojebávať, ale ani sa nikomu nevtierať do priazne. Možno je to tým. Samozrejme nás to veľmi teší. Ľudí zrejme oslovuje aj „radostná nasratosť“, ktorú z hudby cítiť. Ďalej aj to, že spievame v rodnom jazyku. Stretol som aj pár ľudí, ktorí s tvrdou hudbou vôbec neprichádzajú do styku, sú to poslucháči rádií, alebo aj ničoho, a dokonca aj títo hovorili, že je to fajn. Že ich to vydesilo i pobavilo zároveň.

To máš ako s dievčaťom: keď ti vonia, keď je tam iskra, môže byť chudá, pri tele, tmavá, bledá, černoška či aziatka. Chceš ju, napriek tomu, že doteraz si preferoval iba zrzky.

Bude v tom asi taká neodolateľná nadštýlová príťažlivosť, hehehe.

Nadštýlová príťazlivosť? Mám tomu rozumieť tak, že vlastne práve preto, že sa vaša hudba nedá jednoducho zaškatuľkovať, si v nej každý nájde to svoje?

Presne tak. Vychádzame z punku, metalu, hardcoru, miešame do toho „naše“ témy v textoch. A každý to vníma po svojom. Je zaujímavé, ako pesničku „MERCEDES (so značkou 666)“ vnímali v Čechách. Oni nemali poňatia o pseudomafiánskych sedlákoch, akí žijú na Slovensku. Hlavne na Morave si mysleli, že to je song o „myslivcoch“ – čiže o poľovníkoch, čo jazdia na terénnych autách a strieľajú srnky.

ČAD

Nadžánrovosť vo vašej tvorbe je vec plánovaná alebo ste k nej dospeli ako slepé kura k zrnu?

Ide to samo. Ale to je také zvláštne. Niekto si povie, že budeme hrať jak CANNIBAL CORPSE alebo DEATH a potom tak hrajú – približne. V minulosti som si tiež povedal, že „kúrva“, mohlo by to znieť ako CANNIBAL CORPSE, alebo NAPALM DEATH… Ale chlape, nám to vždy znelo úplne inak! A tak sa to rokmi nejako vyčírilo. Nevieme a nikdy sme nevedeli hrať covery. Niekedy ma to trápilo, že nedokážem „opajcovať“ METALLICU, kým všetci to mali v prstoch, ale teraz vidím, že nás to donútilo robiť veci po svojom.

Kedysi ste s ČAD hrali grind core a aj dnes vás mnohí ešte do tejto škatuľky zaraďujú. Ako sa cítiš ty, keď si natesnaný do hraníc tohto štýlu?

Neprekáža mi to. Aj keď každý, kto sa v tvrdej hudbe vyzná vie, že to grind core nie je. Keď sme v roku 2000 vydali CD „Deadnation“, v recenziách ho označovali ako „weirdogrind“ – čiže „čudný grind“, hehe. Bola to divná zlátanina plná sekov, rýchlych pasáži a miesilo sa to s miliónmi škrekov, ktoré som lúdil z hrdla. Čiže opäť žiadne klišé. Zaručujem ti, že takú hudbu si nepočul. Chceli sme hrať klasický grind core, ale ako som už hovoril, nevedeli sme to.

Vaše texty sú tiež v rámci „štýlu“ tak trochu netradičné, aj keď na druhú stranu, čo je vlastne tradičné, nie?

Tradičné námety textov nájdeš v každej muzike. No treba dať pozor, aby sa z tradície nestalo klišé, lebo potom to nestojí za nič. Spievame o tom, čo nás oslovuje. Či už v dobrom, alebo zlom. Potom je tu ešte jedna strana mince – poňať tradičnú tematiku netradične. Všetko je to hra. Môžeš zakričať s tisíckou punkových kapiel, že „žerme bohatých!“, čo je preklad „eat the rich!“. Ale je to klišé. Ale môžeš spod zeme povolať armádu krtov, aby rozryli golfové ihriská. Posolstvo je to isté, akurát je to povedané iným obrazom.

ČAD

Kde berieš inšpiráciu a prečo práve takéto témy?

Je to zo života. Veľa čítam, počúvam ľudí. Tie texty si vlastne vytvorili oni. Ja sa ich len pokúšam zapisovať. Ale s námetmi je to čoraz ťažšie. Človek sa nechce opakovať. Napríklad na poslednom albume dali niekoľko podnetov na texty aj Valér Tornád („Červy“, „Zombie“), aj Basia („Na to si tu!“).

Ak má niekto pretlak nápadov na texty, budem rád, ak dá nejaký podnet.  Lebo najľahšie je povedať: „ueeeeeee, je to nejaké o hovne“ a nedať lepšiu alternatívu.

Minule mi jeden chalan povedal, že prečo nespravíme pesničku o „Gorile“. Ale keď si uvedomíš, že to všetko už vyfučalo, a my teraz urobíme song o „kauze gorila“ a nahráme to o dva roky. Budeme smiešni, lebo spoločnosťou už budú hýbať úplne iné témy. Takže aj v tomto treba hľadať trocha nadčasovosti.

Texty ČAD u poniektorých ľudí vyvolávajú aj negatívne reakcie, vraj zrádzate tradície a aj napriek vaším punkovo-grindovým koreňom ste viac-menej xenofóbni. Skúsme si rozobrať niektoré témy textov. Najprv o Číne.

Pesnička „Všetko je z Číny“ je o konzume. O výrobkoch na jedno použite. O zbytočnostiach, ktoré nemajú cenu, a pritom sa za ne platí. V nijakom prípade to nie je text proti Číňanom. Čínske žrádlo je OK, aj kung fu, aj čínsky múr, aj porcelán a aj strelný prach. Je to v podstate modifikovaná pesnička „Piče idú do Polusu“.

Za to, že tu máme záplavu nekvality z Číny, si môžeme sami, nie? Ľudia sa rozčuľujú nad nekvalitou, ale kupujú vo väčšine len to najlacnejšie. Prípadne sa mnohí zvyknú zlostiť, že domáce šičky nemajú prácu, prípadne, že je len veľmi slabo platená, a pritom sú tí istí ľudia zväčša oblečení v handrách z Ázie.

Pomenoval si to úplne presne. Napríklad viem, že kým sa topánky Dr. Martens vyrábali v Anglicku, vydržali mi bez poškodenia aj 7 rokov. Teraz ich robia vo Vietname. Po dvoch týždňoch som ich reklamoval, lebo sa rozpadla podrážka. Vymenili mi ich za made in China, držia lepšie, ale materiál hneď komplet popraskal. Pritom stoja rovnako ako predtým tie anglické. Tu vlastne ani nemám možnosť výberu. Na sto percent viem, že by som už nikdy nechcel hrať ani na čínskej gitare, ani na aparatúre. Veci z Ameriky, Anglicka a Európy sú dvestonásobne kvalitnejšie a iba trikrát drahšie.

Ja len dúfam, že raz sa v Číne budú vyrábať všetky jadrové zbrane. Od výroby nebudú fungovať a hrozba nukleárnej vojny bude zažehnaná. (Smiech.)

ČAD

Zombíci.

Zombíci sú o našich ožratých fanúšikoch. Kto to nezažil, nevie, čo je to hrať bez pódia pre dav na mol spitých zvierat. (Smiech.) My sme totiž abstinenti… Ale milujeme to!

Rómski golfisti.

To je nejaké nedorozumenie, nie?

Rómskych golfistov som si vypožičal z diskusie pod recenziou vášho albumu, kde si autor tohto výroku robil prdel z ľudí, ktorí dokážu vyčítať medzi riadkami rôzne bludy.

Jáj tak. Lebo som sa zľakol, reku, čo to je? Veď takú pesničku sme nikdy nemali. (Smiech.) Ľudia si vymyslia hocaké blbiny.

Doslova ma fascinuje, ako poniektorí ľudia dokážu vyčítať niečo z nejakého textu, článku, knihy, čo sa tam nenachádza, a pritom nepochopia aj jasný odkaz na to, o čom to vlastne je. Myslíš si, že ľudia už nevedia čítať a počúvať, alebo majú len príliš bujnú fantáziu?

Nemyslím si, že je to o bujnej fantázii. Mnoho ľudí má krátkeho vtáka a nevedia sa s tým stotožniť. Preto píšu do diskusií, zasierajú fóra a končí to obvineniami za „zločiny“, ktoré nikto nespravil.

Teraz čítam „120 dní sodomy“ od Markíza de Sade. Kto chce, vidí v tom čistú úchyláčinu. Len perverzný sex a zvrátenosti. To všetko tam je, ale ja to vnímam ako obžalobu pokryteckej morálky. Niektoré zdanlivo okrajové dialógy, ktoré tam sú, tnú do živého. Vzťah medzi zotročovateľom a obeťou nie je fikcia. Môže to byť vzťah na pracovisku, kde nás niekto permanentne ponižuje a utláča. Alebo vzťah systém verzus jednotlivec. Radosť z neúspechu druhého, podvedomá túžba vládnuť, ubližovať, spôsobovať bolesť.

Je perfektné, keď sa „rozum používa s rozumom.“ Keď však obrátky pracujú na šírení zla, vtedy začínajú problémy.

A prečo vlastne nemáte radi golfistov?

To nie je ani tak o golfistoch vo všeobecnosti. To je o snoboch, ktorí sa vyskytujú v našich zemepisných šírkach. Lebo veľa ľudí sa prezentuje, že „idem hrať golf a uzatvárať obchody“. Koho to zaujíma? Skaza na golfové ihriská!

ČAD

V ďalšom texte zas kritizujete zbohatlíkov, ktorí okupujú Svätý Jur, čo je klasická crust-punková téma.

Ničia zákutia, klčujú vinohrady, otravujú vzduch. Nech si svoje vily idú stavať do Rakúska! Okrem toho, žiadna kapela na svete ešte nespievala o Svätom Jure a zbohatlíkoch, čo sa sem páskujú. Takže to nie je klasická téma, je to téma priekopnícka. (Smiech.) 

Takisto ma vytáčajú apartmány na Štrbskom plese a tiež finančníci, ktorí si v predstihu rozparcelovali Mars a Mesiac. Grc!

Takže, ak tomu dobré rozumiem, tebe vlastne nevadia tí prisťahovalci ako takí, ale ich postoj k tradíciám?

To nie je o tradíciách. Tu ide o rešpekt k prostrediu, do ktorého prichádzajú. Som indián. Do mojej krajiny sa vyloďujú ľudia z iného sveta. Majú lode, kone a strelný prach.

ČAD

Ako som už v v jednej z predchádzajúcich otázok spomínal, poniektorí fanúšikovia vám majú za zlé, že zrádzate tradície, ako to vnímaš?

Nič nezrádzame. Ak si ideš svojou cestou, tak tradície vytváraš a môžeš ich modifikovať. Okrem toho, nie sme nikomu nič dlžní. A keby sme teraz nahrali elektro album v štýle LAIBACH, je to naše slobodné rozhodnutie. Nie sme majetkom nikoho. Nikto na nás nemá copyright. Sloboda je nadradená všetkému! Samozrejme si vážime všetkých ľudí, ktorí nás podporujú.

Raz mi jeden kamarát, inak úspešný manažér, povedal: „Ty sa bojíš, aby ťa ľudia neohovárali. Ale ja ti poviem, že tí, ktorí ťa budú ohovárať, ťa ohovárajú už teraz. Lebo ťa nenávidia a závidia ti. A tí, čo ťa naozaj rešpektujú, tí ťa budú rešpektovať pri akejkoľvek činnosti.“ Mal pravdu.

Ako si spomínaš na začiatky s ČAD?

Začiatky boli divoké. Plné potknutí a radosti. Boli sme lumpi, dedinskí provokatéri. Hádzali sme petardy do snobských vidieckych reštaurácií, šťali sme vedľa záchodov v McDonalde. Mali sme jebáky a žiadne ženské nás nechceli. Hrať sme chceli niečo také ako NIRVANA. Keďže to nešlo, lebo na jednoduché pesničky potrebuješ hrať oveľa lepšie než na zložité zlátaniny, začali sme to komplikovať a šmrdlali sme ostošesť.

Grind čadovského strihu nebol nikdy učebnicový grind – žiaden NAPALM DEATH alebo REGURGITATE. My sme tam mali množstvo divných prvkov. Preto sme svoj štýl nazvali rip core. Sme jeho jediní predstavitelia a to, ako ČAD znie teraz, je len výsledkom zrenia a vývoja rip core štýlu.

A samozrejme, všetci nás mali na háku. Metalisti nás odsudzovali, že si z nich robíme srandu, hlavne z toho, že si na koncerty nosili kulmu na vlasy. Punkáči mali svoje klišé krocanpunkové úderky. A tak sme nejako vyrástli, zahrali sme pár koncertov, nahrali pár nahrávok. A je rok 2012…

Od týchto časov ste sa hudobne zmenili, ako hodnotíš z dnešného pohľadu vašu vtedajšiu tvorbu?

To máš tak, ako keď sa bežca opýtaš, ako hodnotí svoj beh, keď bol batoľa. Lozil po štyroch a keď sa dal na dve nohy, tak padol. Tak to bolo aj s nami. Ani dnes nie sme nejakí maratónci, ale roky zakopnutí, učenia a objavov ti dajú akú-takú skúsenosť do života.

Takže vtedy to boli „srajdy“. Ale nám sa tie nahrávky zdali super. Dúfam, že o desať rokov budem môcť to isté povedať o aktuálnych nahrávkach. To by znamenalo, že sa budeme zlepšovať. Ale samozrejme, ktovie kde budeme o desať rokov. A či vlastne ešte budeme hrať, žiť. Všetko podlieha premenám.

ČAD

Pamätám si, že kedysi v prehistórii v nejakom fanzine ohodnotili vašu prvú nahrávku ako „demo mesiaca“, alebo nejakým podobným titulom. Mňa to vtedy dosť škrelo, pretože nahrávka mojej kapely skončila až na druhom mieste, takže to, že si označil váš debut ako „srajdy“, považujem za satisfakciu. (Smiech.) Pamätáš si ešte na to množstvo papierových fanzinov, ktoré v tých rokoch vychádzali v Čechách a na Slovensku? Nechýba ti tak trochu tento fenomén, ktorý bol úplne zlikvidovaný internetom?

Ani mi nehovor chlape. Tie časy, keď všetci niečo robili, keď klepali na písacích strojoch a vystrihovali fotky a nalepovali to na papier a potom kopírovali, tie časy už pominuli. Nič z toho sa nevráti. Aj tí ľudia pomizli. Bola taká atmosféra vtedy v spoločnosti, že každý môže niečo dokázať. Každý môže niečo urobiť. Nakoniec človek vydal jedno, dve čísla časáku a nič. Žiadna odozva. Ešte pár závistlivcov zapičovalo. Zrazu to bol zabitý čas, stratené peniaze. Prišli iné priority a výzvy, každý mal nejaký časáčik na háku. Ja mám zopár naplnených škatúľ v garáži. Artefakty zašlých časov. Inak prezradím, že aj ja som chcel vydávať zine, ale nikdy som sa k tomu nedostal. A možno sa ešte dostanem. Na dôchodku. (Smiech.)

Ako a prečo vznikli VANDALI?

Bolo to len tak, pre radosť. Mal som pár textov a rokenrolové nápevy, no nikto to so mnou nechcel hrať. Napokon sme len tak zo srandy päť songov nacvičili a nahrali a ľuďom sa to páčilo. Tak sme začali robiť ďalšie skladby.

Sú dnes VANDALI len akýmsi projektom na odreagovanie? Alebo už ide o regulárnu kapelu? 

VANDALI sú regulárna kapela. Makáme na nej rovnako ako na ČADE. Máme také intervaly. V roku 2010 vyšli VANDALI, potom vyšiel ČAD (2011), a keď sa zadarí, tak v roku 2012 by mali vyjsť zasa VANDALI. Už na tom robíme. Veľa kapiel sa vyhovára na múzy, že ich nekopú, ale to je chujovina. Múzy sú svine. Keď nemakáš, tak na teba serú. Musíš jednoducho stále tvoriť, stále sa snažiť. S VANDALMI ešte hľadáme svoju vlastnú tvár. Hoci existujú od roku 2003, cítime, že sa musíme ešte niekam posunúť, čo sa týka výrazu. Treba skladať a cvičiť a hrať a hrať. Inak sa to nedá.

Keď hrajú VANDALI a ČAD spoločný koncert, ako riešite dilemu, kto je väčšia hviezda a kto bude hrať prvý?

Už to tak nerobíme. Iba vo výnimočných prípadoch. Sem-tam sa nájde nejaký človek, čo nás zavolá hrať a potom že: „Počúvaj, keď už tu budete, šak zahrajte s oboma kapelami.“ Niekedy sme to tak robili, ale nestálo to za nič. Obe kapely majú inú atmosféru. A tiež je to fyzicky veľmi náročné, hlavne čo sa týka spevu a bicích.

Za svoju existenciu ste vydali viacero splitov, ako ČAD s Poliakmi GROSSMEMBER a s Čechmi RABIES, ako VANDALI so ZÓNOU A. Chystáte niečo aj v súčasnosti?

Bolo toho omnoho viac. Na Myspace to máme komplet. Inak aktuálne chystáme vydať nahrávku „Súkromná vojna“ od ČAD na split LP-čku s veteránmi ABORTION. Chalani z BRAINSCAN organizujú tribute TESTIMONY, aj tam by sme sa mali zúčastniť jedným zásekom.  A ako som spomínal, začíname pracovať na nových VANDALOCH.

Píšeš aj knihy, čo keby si priblížil svoju tvorbu našim čitateľom? 

Píšem, lebo to mám strašne rád. Je to však vždy veľký boj. Nápad si zapíšeš, ale dať mu finálnu podobu, to si vyžaduje riadnu dávku sebazaprenia – teda aspoň u mňa. Niekomu to možno ide ľahko, mne teda ani náhodou. Mám tendenciu všetko tristokrát prerobiť. Snažím sa, aby všetky moje veci boli dobre čitateľné. Aby bolo všetko zrozumiteľné. Aby čitateľa nič nevyrušilo od obsahu. Lebo obsah je najdôležitejší. No nezvládnutá forma ti to všetko môže pokaziť. Všetkým odporúčam „Pekelnú muziku“.

Teraz inak dokončujem jeden román, trápim sa s ním pomaly piaty rok. A ešte chystám takú knihu krátkych textov, že „Lotrove kázne“. (Smiech.)

Napísal si aj cestopis z vášho turné po Brazílii s názvom „Fak Ju En Daj!“. Ako ste sa vlastne dostali na turné po tejto juhoamerickej krajine?

Extrémna scéna, to sú Červy. To je sieť priateľov. Možno si ešte fandovia ortodoxného grindu pamätajú na skupinu ROT z Brazílie. Vydal som ich debut album na LP-čku asi desať rokov po vydaní CD. Potom som im pomohol s pár koncertmi u nás. A ich basák hovorí, že: „Keď budete chcieť prísť hrať do Brazílie, napíšte“.

Tak som mu napísal a on, že OK. Tak sme kúpili letenky, zbalili gitary a išli sme. Brazília je najsuper krajina na svete. Teda hneď po Slovensku.

Ozaj, tá kniha už je vypredaná, ale začala vychádzať na pokračovanie v časopise Rock hard.

ČAD

Išlo o klasické tour, kedy kapela okrem hotelovej izby, klubu a tourbusu vidí z krajiny len minimum, či ste to spojili aj s dovolenkou a turistikou?

Hehe, že hotelová izba a tourbus. Nie sme VADER ani NAPALM DEATH. Toto bolo spanie u ľudí doma na gaučoch, hranie v garážach a kluboch, žranie v brazílskych žrárňach a sranie na brazílskych záchodoch. Vozili sme sa napráskaní v malom osobáku Fiat a hrali sme na najčudnejšej aparatúre, akú sme kedy videli. Krajinu sme zažili, aj násilie, aj strach a smrad. Brazília z punkovej strany. Žiaden lesk, ale drajv jak sviňa.

Daj nejaký zaujímavý príbeh z tohto „tour“ pre tých, ktorí knihu nečítali.

Najzaujímavejšie na celej Brazílii je, že ju na Slovensku vnímame ako krajinu tretieho sveta. Pritom platy sú tam podobné ako u nás a napríklad nový trojizbový byt so zariadením stojí okolo 30 000 eur. Takže ľudia majú väčšie šance našetriť si na bývanie. Rodinné domy v mestách sú lacnejšie, pretože nie sú také bezpečné ako byty. Často sa poukazuje na slumy a chudobných, ale v pomere k počtu obyvateľov je v Brazílii počet chudobných rovnaký ako na Slovensku. Taká bieda, aká je u nás v rómskych osadách, je porovnateľná s biedou v slumoch. Akurát s tým rozdielom, že ľudia tam nemusia kúriť.

Brazílčania žijú pohodovejšie, nie je tam taký stres. Nemusia kupovať zimné gumy na autá, lebo tam nesneží ani nemrzne. Keď je vonku desať stupňov, tak si hardkoráci obliekajú hrubé bundy – je to zámienka na americký imidž. Je tam veľa transvestitov, ktorí sú krajší než ženy…

Čo sa týka temperamentu, tak ženy sú tam šílené. Muži utiahnutí. Je tam nepomer mužov a žien. Čo nám hovorili ľudia, tak v najteplejších severných štátoch Brazílie pripadá desať dievčat na jedného chlapa. Nikde v bare ani v reštaurácii ti nedajú džús z krabice. Vždy čerstvé pomaranče – bzuk, bzuk a už sú odšťavené.

Čo sa týka jedla, tak sú králi. Legendárne sú „žrárne – zjedz koľko vládzeš“. Zaplatíš dve eurá a ješ, čo chceš. U nás zaplatíš desať a máš hovno na tanieri. Je to však aj krajina zločinu – hlavne vo veľkých mestách. My sami sme boli svedkami toho ako vagabundi s pištoľami na križovatke ukradli motorku. Veľa sa tam fetuje – hlavne koks a tráva. Veľa sa tam griluje, ale, kokos, neveril by si, oni ti normálne stejky opekajú na benzíne. Na pumpe kúpiš benzín, naftu a alkohol. Ten sa vyrába z cukrovej trstiny a používa sa namiesto benzínu. Liter stojí asi 30 centov, ale údajne ničí motor. Aj tak tam veľa ľudí jazdí na alkohol.

Ešte sa niekedy chystáš vrátiť do Brazílie?

Kamoši nás tam často volajú, ale… Nemáme na to čas a prostriedky. Už si jednoducho nemôžeme dovoliť odísť na tri týždne preč z domu. Možno raz. Ale možno by sme boli sklamaní, ktovie.

Veľmi zaujímavo a netradične na naše pomery sa ti podarilo napísať knižky „Havinkovo hovienko“ a „Príbehy z prdiaceho pralesa“. Čo ťa baví na písaní kníh pre deti? Ide ti o akýsi návrat do tvojich detských čias či skôr o snahu urobiť deťom radosť a priniesť niečo iné na pulty kníhkupectiev?

Rozprávky milujem od detstva. Rozprávky odzrkadľujú všetky ľudské vlastnosti a túžby. Na nič sa nehrajú. Vyhráva v nich dobro nad zlom. Neriešia sa v nich komplikované vzťahy. Nič sa v nich nespochybňuje. Za siedmimi horami žil muž s troma hlavami a šiestimi nohami. No a čo? Keby ste to tvrdili vo vedeckej práci či v románe zo života, tak si budú čitatelia ťukať na čelo. Keď je to v rozprávke, tak to platí. Jasné, bol tam a čo s ním?

A tak som  napísal aj tie dve knižky, Valér Tornád ich ilustroval, Basia to graficky zmákla a bolo. Skúšali sme, čo sa dá. Či dokážeme niečo aj v tomto smere. A podarilo sa.

ČAD

Môžem potvrdiť, že nadpriemerne. A čo básnik Štefan Chrappa a jeho poézia? (Rozhovor na túto tému. Ukážky z tvorby.)

Tak tu už je to ťažšie. Všetko poetické snaženie dávam do textov. Posledná kniha básní mi vyšla tuším v roku 2003. Mám pár vecí napísaných a rozmýšľam nad tým, že by som to vydal, no uvidím. Pridal by som tam aj pár textov.

Okrem písania vlastných veršov sa venuješ prekladom poľských autorov. Čím je poľská tvorba špecifická?

Poliaci sú naši blízki susedia a pritom ich vôbec, alebo takmer vôbec nepoznáme. Ich literatúra je fascinujúca – samozrejme nie všetka. Od stredoveku až po súčasnosť. Ak zoberieš do rúk akéhokoľvek poľského autora, nebudeš ľutovať. Pohľad na svet, suverénnosť vyjadrovania, čírosť, novosť tvarov, filozofia, experimenty, to všetko tam je. Ak by si niekto z vás chcel na poľskú literatúru posvietiť, nech začne nobelistami: Reymont, Sienkiewicz, Milosz, Szymborska.

Tvoja ďalšia aktivita súvisí s literárnou činnosťou, stal si sa aj vydavateľom a založil si si vlastné vydavateľstvo Limerick. Čo ťa viedlo k tomuto kroku a ako sa ti darí?

Čo sa týka financií, je stratové. Nezakladal som ho s vidinou zarábania peňazí, ale s naivnou víziou vydávať knihy. Už pár vecí tu vyšlo, hlavne teda knihy z mojej/našej produkcie. Sú s tým len starosti, ale zase je to lepšie, než sa doprosovať kade-tade po iných vydavateľstvách.

Jednoducho som pred rokmi dospel do štádia, že nemám chuť sa spoliehať na iných, nechcem sa nechať odrbávať a chcem si veci robiť po svojom. Odporúčam to všetkým. Sem-tam ma oslovujú autori, že či im nechcem vydať knihu. Ja im vždy hovorím, že nech sa na to vykašľú a idú si po svojej línii. Ak svojej knihe veria, nech si ju vydajú za vlastné prachy. Ale ak im ich tvorba nestojí za to, aby sa o ňu starali, aby do nej dali svoje úspory, tak prečo to chcú od niekoho iného? Ak si ty sám neveríš, prečo by ti mal veriť niekto iný?

ČAD

Predpokladám, že okrem písania aj rád čítaš. Čo by si nám odporučil z toho, čo sa ti v poslednej dobe dostalo do rúk?

Pre všetkých, čo radi čítajú dobrú literatúru, tak odporúčam spisovateľa menom Isaac Bashevis Singer. Ty kokos, to je taký rozprávač brutálny… Ľutujem, že som sa s jeho dielom nezoznámil už pred rokmi. On píše výhradne v jazyku jidiš, potom sa to prekladá do angličtiny a potom do ďalších jazykov. Veľký rešpekt mu patrí aj za tento postoj k jeho rodnému jazyku, ktorým dnes nerozpráva mnoho ľudí. Ale on ho svojou tvorbou stále zviditeľňuje.

Potom Bulhar Jordan Radičkov. Teraz prednedávnom vyšla v slovenčine jeho kniha „Hady na lúkach“. Šajba jak sviňa.

To len dve mená na začiatok, kto by chcel viac tipov, nech mi napíše.

A samozrejme každý deň čítam krátky úsek z Biblie, no neviem, či toto niekoho z čitateľov zaujíma.  Keď to niekde spomeniem, väčšina ľudí gúľa očami. (Smiech.) No za tie roky som si zvykol.

Ale zaujíma, vlastne si ma predbehol, pretože som sa chcel opýtať nielen na tvoju najnovšiu knihu o slovenskom misionárovi v Indii, ale i na tvoj postoj k viere v Boha. Takže máš priestor…

Kniha, ktorú máš na mysli, je kniha „Skutočný človek“ o saleziánovi Karolovi Nižňanskom. Chlape, to ti bol týpek! Keď odchádzal na misie do Indie, bolo to po vojne, tak mu doktor pichol do ľadviny jed. Ten mu zničil sietnice a on napriek tomu videl. Dokonca v Indii vydával časopis. Potom chudák musel absolvovať okolo sto operácii kvôli tomu jedu. Tento smrteľne chorý človek postavil v najbiednejších častiach Indie školy, robil adopcie na diaľku. Komouši mu dvadsať rokov nedovolili ísť na Slovensko. Písal básne, skladal pesničky, veľa prekladal. A žil v absolútnej chudobe! Preto sa aj kniha volá „Skutočný človek“. Ja som z archívu dostal dva fascikle s jeho listami a článkami. Dva roky som to vo voľnom čase spracúval.

Inak by si neveril, koľkých ľudí poburuje, že som veriaci. Tiež koľko mojich priateľov a známych dáva znevažujúce statusy na fejsbuk, že kresťania sú takí a takí, zlaté kalichy, inkvizícia a podobné veci. Presne takto isto fašisti šírili pred vojnou nenávisť k Židom. „Majú bohatstvo a ožobračujú Nemecko, treba s nimi urobiť poriadok.“

Mám reagovať na tie statusy, že sorry, mňa to uráža? Mám si ich vyhodiť z priateľov? Alebo že prepáč, aj ja som kresťan, ale nič z toho nerobím a ani som nerobil? Veľa ľudí nechápe, že pri viere ide o osobný vzťah „Boh – ja“. Nie „ja – zlatý kalich – križiacka výprava – pedofilný farár.“ Chodím pravidelne do kostola, chodím na spovede aj na Sväté prijímanie. Ak si niekto myslí, že som blázon, tak OK, aj komunisti to o veriacich tvrdili. Existuje taká veta: „Ak máš vo svojom živote Boha na prvom mieste, tak ostatné veci máš na správnych miestach“. Nie som svätý ani žiaden fanatik, len verím, že Ježiš Kristus je Boh a vykupiteľ a svojím Milosrdenstvom ma spasí! Modlím sa za to.

Pokiaľ viem, tak spolupracuješ aj so Slovenským rozhlasom. Na akých projektoch sa tam podieľaš a kedy ťa je možné počuť v éteri?

Spolupracujem s náboženskou redakciou. Beriem to ako misiu. Ale venujem sa aj kultúrnym témam a predtým som robil aj vedu. Kto má chuť, tak môže ladiť relácie: „Cesty“, „Viera v živote“, „Slovo pre veriacich i neveriacich“ a z času na čas vysielam aj „Nočnú pyramídu“. Ak máte nejaký tip do relácie, alebo aj vy sami ste niečo zažili, nemusí to byť náboženské, tak sa ozvite a môžeme dačo vymyslieť.

ČAD v Headbanger_FM

Keď si tak prejdem tvoje odpovede na moje otázky, tak mi pripadáš ako človek plný kontrastov. Na jednej strane ťa možno označiť ako konzervatívca, ktorý si ctí tradície, hodnoty a vieru. Na strane druhej rád búraš hranice v hudbe a literatúre, experimentuješ a chceš byť iný. Neprotirečia si niekedy tie mnohé „tvoje ja“ v tvojom vnútri?

Človek je tvorom protirečení. Nie som výnimkou. Ale keď máš pevný bod, o ktorý uchytíš svoje lano, môžeš sa spustiť do jaskyne, môžeš vliezť do močiara, do hustého lesa aj do pralesa veľkomesta.  U mňa je ten pevný boh Boh. Preto môžem ísť, kam chcem a ako chcem.

Bojujem však s inými vecami. Často sa pýtam na zmysel utrpenia a bolesti v živote. Tiež rozmýšľam o odpustení. To sú veci, ktoré ma znepokojujú. Na tie musím dorásť. To nejde hneď. Aj keď ich akceptuješ a poznáš, je ťažké sa s tým stotožniť vo svojom vnútri. Pretože to odporuje ľudskej prirodzenosti.

Za týmito postojmi, menami a dielami sa v skutočnosti skrýva vedecký a pedagogický pracovník Mgr.Štefan Chrappa, PhD. Ako sa pozerajú tvoji seriózni kolegovia z vedeckých kruhov na tvoj imidž a tvoju hudobnú tvorbu? 

Po ôsmych rokoch som odišiel z fakulty. Oficiálne mi skončila pracovná zmluva. Neoficiálne som prekážal ako človek: viera, rozhlas, kapela, literatúra, vydavateľstvo. Jednoducho pár obmedzencov nevedelo uniesť moju slobodu. Tiež som vedel o jednom malom podfuku. V podstate sa mi vypomstilo, že som sa nepostavil zlu v jeho zárodku. A to je pre mňa veľkým ponaučením do budúcnosti. Zlu treba čeliť! Ono ťa možno nakoniec tak či tak pomelie, ale oplatí sa bojovať! Toto je veľká skúška pre mňa, aby som dokázal odpustiť neprávosť a ponižovanie. Ale myslím, že s takýmto problémom sa v našej krajine stretajú tisíce ľudí.

ČAD

Celkom nakoniec sa ťa opýtam na tvoj názor na to, že ČAD bol nominovaný na cenu Radio_Head Awards v kategórii Hard & Heavy. Ty nie si veľký priaznivec nejakých rebríčkov popularity, ale predsa, nepotešilo ťa to?

Potešilo ma to jak sviňa. Ale nie len mňa. Potešilo to celú kapelu – že tu také niečo vzniklo. Za to patrí veľká vďaka všetkým ľuďom z tvrdej scény, ktorí za to zabojovali a presadili žánrové ceny a medzi nimi aj Hard & Heavy. Čo sa týka rebríčkov, tak máš pravdu, nejako veľmi tomu neholdujem. Nemám rád súťaže.

Nakoniec ste vyhrali a účinkovali ste aj na odovzdávaní cien.

Ľudia nás podporili a cenu sme získali. Sme za to veľmi vďační. Priznám sa, že sme boli na sto percent presvedčení, že to vyhrajú BRAINSCAN a priali sme im to. Majú väčšiu fanúšikovskú základňu, čo sa týka internetu, a veľa hrávajú. A napokon, keď aj produkcia prišla s myšlienkou, že by sme tam mali vystupovať v priamom prenose, tak to sme si povedali, no do „rici“, majú to Brejnskeni. Nás zavolali hrať, aby nám to nebolo ľúto. Ale motyka strelila a ľudia podporili ČAD. A to si strašne, ale fakt strašne vážime. A cena nepatrí nám, ale všetkým, čo akýmkoľvek spôsobom podporujú extrémnu hudobnú scénu na Slovensku.

Ako sa vám hralo v priamom prenose?

V priamom prenose sme mali nervy jak sviňa. Ja som mal zovretý zadok… jak sa hovorí, že ani zastrúhaný vlas by si do neho nestrčil, hehe. A tuhli mi prsty. Už máme toho dosť odohraného, ale toto bolo nová skúsenosť.

Držím palce a želám, aby ste podobných skúsenosti mali čím ďalej, tým viac.

Brácho, ďakujeme ti veľmi pekne, že si nás takýmto spôsobom podporil. A ďakujeme všetkým, čo ešte veria v silu priateľstva a rokenrolu.

Zdroj: http://www.metalopolis.net/art_interviews.asp?id=6225