Ľubo Petruška * Ako načechrať emočné pole

Uživiť sa na Slovensku hrou na gitare sa bude zdať väčšine slovenských gitaristov ako riadne sci-fi. Uživiť sa na Slovensku gitarou bez názorovej a žánrovej prostitúcie sa bude zdať väčšine slovenských gitaristov ako zhola nemožné. Jeden z mála, ktorý to dokázal, je Ľuboslav Petruška, gitarista skupiny Chiki liki tu-a. Nie každý však vie, že tento talentovaný gitarista je aj stálym hosťom skupiny Korben Dallas.

 

lubo-petruska

 

Tvoja cesta k hosťovaniu v Korben Dallas asi nebola úplne jasná, priamočiara…

Tak v krátkosti: prišiel mi mail, ktorý mi preposlal Martin (Višňovský, kapelník Chiki liki tu-a, pozn. red.) niekedy, myslím v roku 2010 s tým, že mi píšu chlapci z Bratislavy, keďže na mňa nemajú kontakt. Bolo v ňom oslovenie k neveľmi špecifikovanej spolupráci. Najprv som to nepochopil správne, a keďže takých ponúk som v tom čase dostával dosť, bol som už poučený, že netreba brať všetko smrteľne vážne. Písali, že by chceli nahrať platňu, ktorá by bola „live“, čo bol pre mňa sám o sebe fascinujúci nápad. Nevedel som však aká by mala byť v tomto procese moja funkcia, najprv som si myslel, že pôjde skôr o produkciu alebo niečo také, no potom z toho vyšlo, že chcú, aby som tam hral. Poslali mi demá, išiel som do Bratislavy, natočili sme platňu a tým sa zo mňa stal, ako to volajú, stály hosť, alebo niečo také. A už to išlo. Odvtedy vydali tri platne. Prvú som s nimi nahral celú, keďže bola „live“, na ďalších mám nejaké príspevky, aj keď autorsky u Korben Dallas nie som nijako extrémne činný, pretože mne sa ich hudba väčšinou páči tak ako je. Čím menej do toho zasahujem, tým lepšie, keďže to vedia robiť excelentne – stretli sa traja ľudia, ktorí tvoria totálne vyváženú skupinu, či ľudsky, muzikantsky alebo autorsky, tvorivo – dokonalá symbióza. Veľakrát sa smejem, čo v tej skupine vlastne robím, ale na druhej strane, viem, že keď hráme vo štvorici tak to znie o niečo „impozantnejšie“. Hrám s nimi veľmi rád, lebo je to niečo pekné, poctivé, naozajstné, na čo ľudia dokonca reagujú a z toho sa teším. Vedel som to hneď od začiatku, keď mi poslali prvé demo (nejaké chatové nahrávky, ktoré mi v tom čase pripomenuli brnensko-moravskú scénu zo začiatku 90. rokov, keď fungovali Dunaj alebo Éčko (brnenská skupina E), a aj som im to vtedy povedal, že táto skupina raz bude veľmi „slávna“. Už z toho dema mi bolo jasné, že toto nie je žiadna ďalšia „anglická“ kapela zo Slovenska. Pre mňa to znamenalo počuť po osemnástich alebo dvadsiatich rokoch novú autorskú slovenskú hudbu. Bonus bol ten, že chlapci boli plní chuti pracovať a akokoľvek sa zdokonaľovať. A podarilo sa im to, lebo do roka a do dňa boli „slávnou skupinou“. A dodnes ňou sú.

 

Je nejaký kľúč, podľa ktorého sa zúčastňuješ koncertov Korben Dallas?

Je to skôr random – v rámci toho, aby som sa nezbláznil, lebo mám aj veľa iných aktivít. Ak čas dovolí, ako tomu bolo aj posledných pár mesiacov, keď sme s Chiki nehrali možno aj celé tri mesiace, vedel som si spraviť nejaké to voľno a jazdil som s Korbenmi na väčšinu ich koncertov.

 

Keď hráš s „Korbenmi“, používaš iné postupy ako s Chiki liki tu-a?

V podstate áno. Hlavný rozdiel je, že s Korben Dallas nemusím „odpracovať“ celú melodicko-harmonickú zložku sám. Chiki a Korben sú dve diametrálne odlišné skupiny. Obe sa síce nachádzajú v rovnakom nezadefinovanom pásme: nie je to ani Áčko, ktoré sa rotuje v rádiách dennodenne 50 000 krát, a nie je to ani pivnica, no inak sú to dva úplne odlišne zmýšľajúce svety, hrajúce odlišnú hudbu. U Korben Dallas sa harmonické a melodické party dajú zadeliť medzi viaceré nástroje, čo je pre mňa veľmi oslobodzujúce. Ja sa to snažím z veľkej časti len dopĺňať. Buď melódiou alebo nejakým rytmickým, harmonickým postupom, ktorý do seba s ostatnými nástrojmi klapne, má zmysel a je vkusný.

 

Chili liki tu-a práve vydáva nový album. Ako by si ho opísal?

Ako veľké slobodné dielo slobodných umelcov. Robíme si čo chceme bez ohľadu na čokoľvek. A presne takto ten album aj znie, nepočul som nič podobné široko-ďaleko, nikde, nikdy. Som s ním veľmi spokojný, nahrali sme si ho sami, absolútna sloboda. Nahrávali sme v jednej možno z posledných nahrávacích sál na Slovensku, keďže staré štúdiá sa zbúrali, alebo sa prerábajú na kadejaké bizniscentrá a kongresové sály. Vojsko má sálu, v ktorej kedysi cvičila dychovka a robili sa tam koncerty. Je oproti Astórii na trojke (Sídlisko III v Prešove). Myslím, že sa volá Radar a je to jedna z posledných sál, ktorá má za sebou naozajstný akustický treatment a má tvar, aký by mala akustická miestnosť mať. Zdalo sa nám, že by to v nej mohlo pekne znieť. Dotiahli sme tam nahrávadlo, za dva dni sme nahrali kompletný spodok a potom nasledovali inštrumentácie, spevy, perkusie. Dotáčali sme v štúdiu u Tomáša Višňovského, ktorý celý album aj mixoval aj mastroval.

satinlead

A čo tvoj projekt Satin Lead?

Spustil som ho len nedávno, ale teraz bude ešte z časových dôvodov chvíľu ležať, kým ho spustím na plné obrátky. Predpokladám, že to bude niekedy na jeseň, aj keď som si ešte nedal žiadny deadline. Je to projekt, ktorému sa venujem, teraz už desať rokov. Vždy som vedel, čo chcem so Satin robiť. Asi preto to trvalo celých 10 rokov… Potreboval som dať dokopy ľudí, ktorí takúto hudbu prirodzene cítia. Sedelo mi tam asi 25 bubeníkov, no dokiaľ neprišiel Rado Hanzel, nikto to z tých 25-tich predtým necítil. Napriek tomu, že som hudobníkov naučil party notu po note, nikdy to nemalo gule, tú správnu šťavu ani výraz, čo je u mňa v hudbe hlavné. Kašlem na to či to je presné, nepresné, krivé, nekrivé, matnejšie, svetlejšie, to je mi úplne jedno. Ide mi o to, že človek má mať z hudby nejaký pocit. Sme z generácie, keď sme počúvali kazety a ťažko bolo hovoriť o dobrom zvuku, boli sme zasahovaní priamo hudbou a vôbec som tam nepočúval, či gitara má taký-hentaký zvuk, niečo sa valilo z reprákov a to nás dostalo na kolená. Týmto spôsobom rozmýšľam vždy. Videl som už veľa dobre vyzerajúcich a dobre hrajúcich hudobníkov, ktorí ale v konečnom dôsledku nestáli absolútne za nič. Satin Lead je teraz to, čo bolo mojou vysnívanou predstavou. Párkrát predtým som to už spustiť chcel, ale stále to znelo provinčne, čím myslím niečo ako „všetci hráme super, sme najlepší kamaráti s metronómom, máme pekné nástroje, sme dobre oblečení, máme pekné tričká, ale vždy to znie ako zlá košická skupina, možno o trochu kvalitnejšie“. Gro mojej myšlienky však nebolo zo strany spoluhráčov pochopené, lebo ľudia, ktorí so mnou v tom čase hrali, hudbu v skutočnosti nepoznali. Povedali mi, že doma počúvajú Queen alebo AC/DC, ale netušili čo sa v tej hudbe naozaj deje, nevedeli čo robí tú hudbu tou hudbou. V rámci nekonečnej túžby po interaktivite, poučil som sa už detstve, keď som mal skupinu, ktorá sa volala Kathegoris Muflon, že keď je všetko v mojej réžii, tak ma to prestáva baviť, lebo mi tam chýba práve tá interaktivita medzi ľuďmi, tá nevyhnutná improvizácia, prirodzenosť, keď človek, niekedy aj nechtiac, urobí nejakú vec, ktorá prinesie do pesničky novú energiu, dušu. Som rád súčasťou celku, takže som to neprestával hľadať. Chcel som mať okolo seba muzikantov, ktorí cítia, rozumejú, vedia čo idú robiť, a hlavne, poznajú hudbu. Našiel som ich a teším sa z toho.

 

Vráťme sa k tvojej gitarovej výbave. Iste pri týchto rôznych projektoch používaš rôzne sety zo svojej bohatej výbavy.

Gitary používam rôzne. Gitara, ktorú som si upravil pre Korben Dallas je lacná somarina, o ktorej sa asi ani neoplatí rozprávať, lebo čitatelia budú zhrození. Tomáško Višňovský, keď ju vidí a prechádza okolo mňa, neodpustí si poznámku „Squier! Cha!“, čo je hláška z jedného koncertu Chiki liki tu-a v Banskej Bystrici. Dávno pradávno, keď obchody ešte neboli plné a na koncerty chodili aj typy ľudí, ktorí sa neprišli baviť, ale číhať na značky nástrojov, efekty, aparáty a podobne. Hrali sme v chabo osvetlenej pivnici a dvaja takí číhači tam boli. Mal som vtedy Squier Telecaster alebo čo, lacnú gitaru, no tí dvaja nemohli vidieť logo na hlave nástroja, tak poctivo čakali do konca koncertu. Keď sme skončili, pivnica sa rozsvietila, oni už nahnutí číhali na hlavu, a keď zbadali čo je na nej napísané, tak jeden druhému povedal len „Squier! Cha!“ a odišli preč. Tomáš si to všimol a odvtedy to používa. Gitara, ktorú v poslednom čase často používam s Korben Dallas je Squier, je trochu iná ako Stratocaster alebo Telecaster, model sa volá Showmaster, a je blízko metalistickému Superstratu. Nemá síce Floyd Rose Tremolo, iba obyčajné fenderácke Tremolo, ale presne to som tam potreboval. Aby som dosiahol veľmi dlhý tón, tak som si tam namontoval snímač Sustainiac, s ktorým viem robiť synťákové zvuky a všeličo iné. K tomu všetkému s Korben s veľkým úspechom používam efekt Zoom G1on, čo je novodobá obdoba legendy Zoom 505, takže naozaj 50-eurový efekt. Je to spojené aj s jazdením, keďže za Korbenmi chodím sám vlakmi a autobusmi, nemôžem so sebou nosiť žiadny sedemsto kilový pedalboard, čo aj tak nemám vo zvyku. Mám to tak všetko v kope, som v teritóriu temer syntetického zvuku 80. rokov, ale ku Korben sa to pekne hodí. Kombo s Korben Dallas používam väčšinou také aké dostanem. V poslednom čase som najviac hrával na Hughes & Kettner, neviem aký presne model, ale každopádne je to veľmi zlé, sterilne až synteticky znejúce kombo – zvuk gitary 80. rokov, zachorusovaná, nacinkaná, ktorá znie viac, ako keby si bol napichnutý priamo do linky mixpultu. Predtým som s Korbenmi používal všeličo, Fender Blues Junior, keďže bolo dostupné, a na pár koncertoch som hrával na Blues DeVille.

S Chiki liki tu-a jazdím s úplným mikro setupom, ktorý udivuje každého. Často sa ma pýtajú na čom to vlastne hrám, a že aký to má veľký zvuk na to aké je to malé. Je to Fender Pro Junior, 15-wattové malé „prdítko“ s 10-palcovým reproduktorom, ktoré má tónovú clonu a hlasitosť a hrá najvernejšie, najkrajšie a najdynamickejšie ako len kombo môže hrať. Na podlahe mám zopár efektov, ktoré potrebujem do niekoľkých pesničiek, ale žiadna veľká veda: mám tam ladičku, fuzz, overdrive, delay a chorus, žiadny butikový high-end, len bežne dostupné veci za pár korún. Prešiel som si však aj kolom nákupu vintage nástrojov, efektov. Bol som za to ochotný a schopný minúť neadekvátne peniaze. Väčšinu z tých vecí dodnes mám, lebo stále majú hodnotu a sú pekné, ale určite to nie sú veci, od ktorých by nejako závisel môj zvuk, a ktoré by som ťahal so sebou po koncertoch.

 

Čo také vzácne sa nachádza v tvojej zbierke?

Nič extra. Mám zopár starodávnych krabíc: napr. fuzz Vox Tonebender z roku 1968 – ide o fuzz typu fuzz face, skresľovač najprimitívnejšieho charakteru postavený na základe dvoch germániových tranzistorov. Má dosť špecifický zvuk, ktorý je interaktívny s volume potenciometrom na gitare. Nemá to žiadne extra ovládanie – ekvalizáciu alebo niečo také. Len ho zapneš a hráš sa s volume potenciometrom, čo je môj obľúbený štýl ovládania gitary, resp. ovládania zvuku. Vždy som fungoval tak, že kombo som mal niekde na hranici skreslenia, a k čistému zvuku som sa dostával tak, že som o pár dielikov zatiahol volume potenciometer alebo tónovú clonu. S takýmto, alebo hocijakým iným fuzzom typu fuzz face si viem urobiť všetko, od úplne kryštalického zvuku, cez nejaký mierny overdrive, až po skreslenie takmer synťákového typu.

 

Ustálila sa gitara v Chiki liki tu-a?

Tam je to stále o Stratocastri, ale nie o konkrétnom. Strat mi pri Chiki vyhovuje najviac, lebo, po prvé, má ľahší zvuk, nie je to také husté a frekvenčne plné, čiže môžem hrať aj hustejšie veci, čím myslím hustejšie v rámci štruktúry akordov a rôznych intervalov, ktoré tam pochytám. Ak by som to urobil s nejakým Les Paulom, tak to bude pravdepodobne len hučať a znieť ako spod deky. Strat je natoľko čistý a na istých frekvenciách vykradnutý, že znie vždy čisto a zrozumiteľne. Po druhé, urobíš s ním veľa farieb – päťpolohový prepínač a dve tónové clony sú jedna nekonečná paleta zvukov. Strat je jednoducho geniálna vec. Takisto ako Les Paul, Telecaster, White Falcon, ES 335, SG a všetky ostatné podstatné gitary histórie sveta.

 

Túžiš ešte po nejakých gitarách alebo vybavení?

Materiálne hudobné túžby ma už úplne opustili. Mal som už asi všetko, čo som potreboval mať – bol som majiteľom už asi všetkého podstatného čo pre mňa v gitarovom svete existuje. Neexistuje gitara, po ktorej by som túžil. Neexistuje. Toto zo mňa totálne odišlo. Najlepší spôsob ako sa zbaviť túžob je naplniť ich a v ideálnom prípade si neklásť ciele túžob privysoko, čo sa mne podarilo. Pochopil som tým pádom princíp fungovania obchodu a predaja a viem z akej veľkej časti je to všetko len bublina. Uvedomil som si, ako to človeka odpútava od pôvodného zámeru. Nerobím to kvôli tomu, aby som mal peknú červenú gitaru, alebo nejakú novú krabičku, robím to kvôli niečomu inému: chcem ľuďom niečo povedať, nejako načechrať ich emočné pole, ich pocity, priniesť im niečo do života.

Dík za rozhovor!

 

Text: Dušan Papp
Foto: Viola Mačáková, Juraj Šugár, archív

 

luboslav-petruska